Renesančné umenie medzi Talianskom a Slovenskom

Stručná analýza vzťahu histórie a umenia dvoch len zdanlivo vzdialených európskych svetov 

Aby sme pochopili počiatky slovenskej renesancie a časom vytvorenú súvislosť s tou talianskou, je potrebné vypracovať historickú premisu zameranú na dejiny Uhorska, na ktoré sa slovenské dejiny, aj keď len čiastočne, viažu. 
Najvýznamnejším  architektom rozvoja kultúry v humanistickom a renesančnom zmysle Slovenska, hoci bolo v tom čase okrajovou provinciou Uhorského kráľovstva, bol panovník Matej Korvín zvolený v roku 1458, ktorý založil rôzne kultúrne miesta v mnohých mestách svojho kráľovstva a udržiaval úzke vzťahy s milánskymi, florentskými, neapolskými a pápežskými dvormi a importoval taliansku renesanciu do svojich krajín. 

Matej Korvín výrazne čerpal z talianskej kultúry a jej importom do svojho kráľovstva implementoval a rozvíjal umenie a krásu, čím vytvoril nový a bohatší kultúrny horizont. A práve z tohto dôvodu je potrebné podčiarknuť už existujúce vzťahy medzi oboma krajinami, pričom treba venovať osobitnú pozornosť zodpovedajúcim výhodám. 

Už na konci 14. storočia sú zaznamenané vzťahy medzi Maďarskom a Milánom, ako v roku 1391 prítomnosť sochára Lasse z Maďarska a jeho obchodu, zloženého z približne sto kamenárov, spolu s Továrňou Milánskeho Dómu, na realizáciu masiek konzol, ktoré zdobia niektoré neskorogotické sochy znova nájdené v roku 1974 počas vykopávok v Kráľovskom paláci v Budapest. 

15. storočie bolo určite storočie zaujímavejšie vďaka užším kontaktom, ktoré charakterizujú obe kultúry, politiku a talianske a maďarské dynastie. Oporný bod všetkého, ako už bolo naznačené, bol Matej Korvin, ktorý, ustarostený pre porozumenie medzi vládcom Frederikom III. a Borgonským princom Karlom Odvážlivcom, začal spoluprácu s Milánom, mestom, ktoré si osvojilo frankofilný postoj voči Habsburgovcom. K tomuto sa pripája poďakovanie zo strany lombardského rodu Sforzovcov od nelegitímneho Matúšovho syna, Janosa Korvina, a návrh manželstva medzi tým istým Janosom a Biankou Mariou Sforzovou, dcérou Galeazzi Márie a Bona Savojského. 

Matejovou smrťou 6. apríla 1490 a neúspešnou voľbou Jána Korvína za uhorského kráľa manželstvo stroskotalo a v roku 1494 sa Bianca Maria Sforza vydala za cisára Maximiliána II, nepriateľa Mateja a Jána, čo znamenalo prelom vo vzťahoch medzi oboma národmi. 

Čo okrem dynastických otázok zväzuje Mateja Korvína s talianskou renesanciou? Predovšetkým miniatúry vyrobené na kráľovskom dvore v Budíne, ktoré svedčia o väzbách medzi lombardským a uhorským umením poslednej štvrtiny 15. storočia. V oblasti architektúry to boli rôzne príspevky od skúsených lombardských majstrov, tvorených architektmi, inžiniermi, stavebnými majstrami a murármi, ktorí zohrali významnú úlohu na uhorských a slovenských vojenských staveniskách medzi 15. a 16. storočím. 

Vďaka porovnaniu rôznych štúdií o politických pomeroch, potrebách obrany a osobnosti vojenských technikov, historiografia vyzdvihla na jednej strane prvenstvo talianov, a predovšetkým lombarďanov, vo vojenskej architektúre a na druhej strane vojensko-politickú aktivitu Habsburgovcov v súvislosti s problémom hraníc, ktoré mohli byť obraňované iba pevnostným systémom drahým na zostavenie, udržiavanie a dohliadanie. 

Na Slovensku aj v Maďarsku boli postavené rôzne vzory opevnenia od polovice XIV storočia, na lombardských modeloch, takmer všetky boli následne zrekonštruované za vlády Mateja Korvína. 

Prototypmi inšpirácie, vždy štvoruhoľníkový pôdorys s nárožnými vežami, boli rôzne lombardské hrady. Na Slovensku sa za ne povžujú predovšetkým Zvolenskoý zámok, ktorý bol postavený ako vlstné sídlo v roku 1390 kráľom Ľudvítom I Anjou, Vígľaš, Banská Bystrica, Bojnice, Krásna Hôrka opevnená v 1546 ako projekt architekta Alexandra Vedana. 

Samotnú tému tvori Bratislavský hrad, postavený okolo 10. storočia na už existujhoom rimskom Kastrume, ktorý sa stal sídlom nového hlavného mesta, presťahovaného z Budina okolo roku 1420 v posledných rokoch vlády cisára Žigmunda, vďaka jeho dominantnej, nezlomnej a dôležitej pozícii pre jeho nová rišu. 

V rokoch 1431 až 1434 došlo k prvej premene do nemeckej gotiky, o čom svedčí aj okno v gotickom slohu, zachované v barokovom priečelí a významná Žigmundova brána, známa aj ako Korvinova brána. Práve preto po Žigmundovej smrti v roku 1437 vypukli konflikty medzi miestnymi šľachticmi a obyvateľstvom a práce sa nevyhnutne zastavili, kým v rokoch 1452 až 1463 neprebehla obnova. 

Od roku 1531, po dobytí územia dnešného Maďarska Osmanmi, sa Bratislava stala hlavným mestom a sídlom snemu a všetkých hlavných úradov, ako aj miestom korunovácie toho, čo zostalo z Uhorského kráľovstva, ktorému vládol rakúsky rod Habsburgovcov. 

Po dlhom období v zabudnutí, sa Bratislavský hrad opät vrátil k funkcii hlavného politického centra a oficiálnym sídlom nového kráľovského rodu, napriek tomu že stále sídlil vo Viedni. 

Toto obdobie bolo volaním talianskych architektov pre zostrojenie Hofkriegsratovho viedenského vojska – vojenskej rady – a iných opevnení a budov v celom Impériu. 

Príbeh slovenskej renesancie, vždy spajáný s maďarskou históriou, prekonávajúcou geografické hranice, ktoré sa v priebehu storočí menila, sú jasným potvrdenim toho, že kultúra prekonáva akúkoľvek zemepisnú, politickú alebo jazykovú bariéru. 

Medzi všetkymi kultúrnymi výmenamii, ktoré charakterizujú vzťahy medzi Uhorskom a Talianskom, určite patria freskové maľby, ktoré vyjadrujú najlepšie výsledky,aj vďaka osobnosti, ktorá priniesla taliansku renesanciu do Uhorska, kardinál Branda Castiglioni (1350-1443). 

V roku 1403 ho pápež Bonifác IX poveril poslanim apoštolského nuncia, poslal ho do Uhorska a Transylvánie a práve pri tejto príležitosti nadviazal hlboké priateľstvo s Uhorským kráľom a cisárom, Ž igmundom Luxemburským. 

Jeho vymenovanie za kardinála 6. júna 1411 protipápežom Jánom XXIII. ešte viac posilnilo jeho postavenie u Žigmunda v Uhorsku, kde sa od toho istého roku stal grófom z Veszprému. 25. apríla 1425 sa Branda Castiglioni stretla s Masolinom da Panicale, ktorý bola tých dňoch angažovaný vo Florencii s Masacciom na freskách kaplnky Brancacci kostola Carmine a v septembri toho istého roku odišiel Masolino do Uhorska, povolaný kardinálom Brandom Castiglionim, ktorý sa neskôr stal jeho patrónom, prinášajúc taliansku renesančnú maľbu na toto územie.

Uvedenie Masolina na uhorský dvor záviselo od vodcu Filippa Buondelmontiho Scolariho, známeho ako Pippo Spano, ktorý prišiel do Maďarska ako trinásťročný po florentskom kupcovi. Nechal ho vymaľovať svoju kaplnku v Szekesfehervare, ktorú potom dokončil Filippino Lippi. Scolarimu ďakujeme za finančné prostriedky na výstavbu Rotonda di Santa Maria degli Angeli vo Florencii a za financovanie mnohých verejnoprospešných prác v obciach, ktoré spravuje, ako je zámok Ozora a nemocnica Santa Elisabetta v Lipovej.  

Masolino, ktorý sa po smrti svojho patróna v roku 1427 vrátil do Talianska, dostal od dedičov posledné výplaty, aj keď z jeho diel v Uhorsku, žiaľ, nezostalo okrem vedomostí nič. 

Mnohé maľby, najmä fresky z prvých desaťročí pätnásteho storočia, ktoré sa zachovali v niektorých maďarských dedinských kostoloch, však dodnes svedčia o kontakte s talianskymi umelcami. 

A na stope silných väzieb medzi Talianskom a Maďarskom nemožno nespomenúť fresky, ktoré, hoci talianskou rukou, zdobia Michelozzovo nádvorie v Palazzo Vecchio vo Florencii mapami anjelských očí reprodukujúcimi hlavné mestá Uhorského kráľovstva. , predovšetkým Bratislava, so starobylým označením Pozsony. 

V roku 1565, pri príležitosti svadby medzi Francescom I. de’Medici, synom Cosima I. a Giovannou Rakúskou, sestrou cisára Maximiliána II., bolo nádvorie vyzdobené podľa projektu Giorgia Vasariho a lunety portika boli freskami Bastiano Lombardi, Cesare Baglioni a Turino Piemontese, na počesť kráľovnej Giovanny, pohľady na mesto z habsburskej ríše: Praha, Passavia (Passago), Stein, Klosterneuburg, Graz.