Vášeň pre staroveký svet
a konfrontácia s velikánmi histórie
Chrám Malatesta v Rimini stojí na mieste starobylého františkánskeho kostola s jedinou sálou, teda bez transeptu.
Interiér budovy bol renovovaný od roku 1447 pod vedením architekta Mattea de ‚Pastiho a florentského sochára Agostina di Duccia na príkaz Sigismonda Malatestu, pána z Rimini, ktorý chcel premeniť baziliku na svoje súkromné mauzóleum.
Vo vnútri chrámu, v kaplnke San Sigismondo, skutočne nájdeme slávnu fresku od Piera della Francesca zobrazujúcu Sigismonda Pandolfa Malatestu pri modlitbe pred svätým Žigmundom, kráľom Burgundov a jeho ochrancom (1451).
Črty svätca a osobitný klobúk (nad ktorým je v perspektíve skrátená svätožiara) pripomínajú črty Žigmunda Luxemburského, cisára, ktorý v roku 1433 udelil Malatestovi titul rytiera a legitimizoval tým jeho dynastické nástupníctvo, čím mu dal moc nad Rimini.
Najviac však chceme zamerať našu pozornosť na vonkajšiu architektúru, kde nájdeme ruku Leona Battistu Albertiho.
Alberti navrhol kamenný obklad úplne nového konceptu a úplne nezávislý od budovy, keďže sa formovala vo svojej vnútornej časti (práce začali začiatkom päťdesiatych rokov pätnásteho storočia).
Fasáda je tvorená dvoma jasne rozdelenými rádmi: prvá, na vysokom sokli, je rozdelená polstĺpmi, ktoré rámujú tri oblúky, pôvodne navrhnuté všetky rovnako hlboké a inšpirované rímskou cisárskou architektúrou, najmä oblúkom z Rimini Augusta.
Horný rád je nedokončený, ale presnú predstavu nám dáva medaila, ktorú razil Matteo de ‚Pasti: fasáda mala byť ukončená veľkým plným stredovým oblúkom s trojsvetlým oknom, lemovanými trojuholníkovými vyvýšeninami zdobenými na vrchu dvoma volútami, ktoré ho spojili s nižším rádom. Ďalej sa na dlhom v lyse fasády nachádza tento latinský nápis: „SIGISMVNDVS PANDVLFVS MALATESTA PANDVLFI FECIT ANNO GRATIAE MCCCCL“.
Odkaz na minulosť je veľmi silný: stačí sa pozrieť na fasádu, aby ste si uvedomili, že prvkov spoločných s rímskou architektúrou je nespočetné množstvo a je to výsledok silného tlaku renesancie pri prehodnocovaní a štúdiu antického dedičstva. Nezdá sa, že by Alberti niekedy navštívil stavenisko, kde sa realizoval jeho projekt,i keď to bola jeho prvá náročná práca, aj keď s ťažkosťami. Zdá sa, že budova v Rimini je overením, praktickým experimentovaním teórií formulovaných alebo stále formulovaných v traktáte „De Re Aedificatoria“: Pokiaľ ide o celkovú koncepciu budovy a jej vonkajší vzhľad, ako aj o vnútorný dekoratívna štruktúra, napríklad v uprednostňovaní mramorových obkladov a pri vylúčení freskových cyklov, ktoré sa pôvodne predpokladali, pravdepodobne mohol Piero della Francesca, ktorý ich už viedol .
Táto voľba bola urobená s cieľom odkloniť sa od neskorogotickej tradície a prijať nový konštruktívny a dekoratívny spôsob.
Chrám nebol nikdy dokončený kvôli predčasnej smrti svojho pána. Dá sa definovať ako sen, prerušený sen: Sigismonda, ktorý z nej chcel urobiť úžasnú budovu zasvätenú „nesmrteľnému Bohu a mestu“, a tak dať slávu a slávu sebe a svojej rodine a Albertimu, ktorý chcel urobiť z neho pomník na vyzdvihnutie intelektuálnej ušľachtilosti človeka a humanizmu. Chrám Malatesta v istom zmysle svojou formálnou nejednotnosťou a vycibreným intelektualizmom, ako aj vlastnou neúplnosťou „zhmotní“ krízu humanistickej civilizácie, jej vnútorné nezhody, neschopnosť vymaniť sa z uzavretého sveta súdov.
Univerzita Istropolitana
Univerzita Istropolitana, mylne nazývaná Akadémia Istropolitany, je treťou vysokou školou v Uhorskom kráľovstve a prvou zrodenou na území dnešného Slovenska. Slovo „Istropolitan“ pochádza zo starogréckeho názvu Bratislavy Istropolis, čo znamená „Mesto na Dunaji“. Založil ho v roku 1465 pápež Pavol II. (pontifikát 1464-1471) na žiadosť uhorského kráľa Mattia Corvina (v úrade 1458-1490).
Napriek svojej krátkej existencii (1465–1491) zaujíma popredné miesto v slovenskej historiografii.
V múroch tejto univerzity sa študentom, synom šľachticov, buržoázom a veľkým obchodníkom ponúkalo najprv vyučovanie teológie a následne štúdium medicíny a umenia.
Táto živá realita hostila učiteľov z Rakúska a Talianska a určila sa ako jedna z najpríkladnejších centier šírenia moderného humanistického myslenia.
Z najvýraznejších osobností si pamätáme Johannesa Müllera z Königsbergu (1436-1476), známeho aj pod pseudonymom Regiomontano, nemeckého matematika, astronóma a astrológa, autora De Triangulis omnimodis (jeden z prvých trigonometrických traktátov dokončený v roku 1464, ale vytlačený v r. 1533) a Epytoma v Almagesti Ptolemei (kritické vydanie Ptolemaiovho Almagestu, vytlačené v roku 1496).
Od roku 1467 bol v službách Mattia Korvína a učil tu na literárnej fakulte asi štyri roky.
Univerzita Istropolitana zanikla okolo roku 1490 po smrti Mateja Korvína a potom vzkriesila ako „Univerzita Nová Istropolitana“, ktorá v súčasnosti sídli na novom mieste v Bratislave.
Stará budova univerzity dnes školí mladých divadelníkov VŠMU, preto sa dodnes nesprávne nazýva Akadémia.
Stará inštitúcia je dodnes známa ako jedna zo siedmich najvýznamnejších a najfascinujúcejších pamiatok Bratislavy natoľko, že sa používala ako symbolická pamiatka Slovenska v minciach.
