Mestský Život
Z vášne pre spoločný život, veľké charitatívne dielo
Nemocnica Nevinných
Naša cesta začína vo Florencii. Prvá zastávka: Ospedale degli Innocenti (Nemocnica Nevinných)!
Nazvali ho „pulcherrimum haedificium“, najkrajšia budova v meste, komplex s výhľadom na Piazza della SS. Na vstupných schodoch sa nachádza ruch turistov, ktorí si užívajú chvíľku ticha od intenzívnych florentských prechádzok, pričom sa môžu takmer dotknúť kupoly, ktorá ohlasuje Santa Maria del Fiore o niekoľko sto metrov ďalej.
Je to miesto, ktoré vychádza z gesta lásky, gesta lásky jediného muža, ktoré nám dobre ukazuje, aký bol duch komunitného človeka, akú veľkú vášeň mal pre život svojho spoločenstva! A tak sa Francesco di Marco Datini, obchodník narodený v roku 1335 v neďalekom Prate a osirelý morom oboch rodičov, po tom, čo našiel šťastie v Provensálsku a nahromadil veľké bohatstvo, rozhodol v roku 1410 po svojej smrti vyčleniť na stavbu tisíc zlatých florénov. budovy vo Florencii, v ktorej by mohli bývať deti,sú žiaľ, opustené. Miesto, ktoré, ako to už čiastočne urobili neďaleké nemocnice San Gallo a Santa Maria della Scala, by poskytovalo výlučne útočisko, rast a vzdelávanie tých najmenších, čo by im dalo novú šancu na život! Testamentárny odkaz bol v roku 1419 prenesený na Hodvábny cech, ktorý sa postaral o realizáciu projektu: tak sa zrodila Santa Maria degli Innocenti, neskôr známa ako Spedale degli innocenti.
Sediac tu, na schodoch tejto lodžie, prichádza na myseľ slávny architekt, možno najslávnejší z renesančnej kultúry, ktorý navždy zapísal svoje meno na kupolu Santa Maria del Fiore a na túto nemocnicu: Filippo Brunelleschi. Nič z jeho projektu nie je ponechané na náhodu: pre každý jeden detail Brunelleschi hľadá dokonalosť a harmóniu v súlade s veľkým klasickým ideálom.
Od materiálov, bieleho vápna a pieskovca na zvýraznenie architektonických štruktúr, až po geometrie, ktoré popisujú jednotlivé komponenty. Na tomto mieste sa nádej a viera ľudí stretávajú s Božím Milosrdenstvom: preto každý z deviatich zátok, ktoré prechádzajú cez vstupnú lodžiu, ideálne kreslí kocku, prvok, ktorý je už v stredovekej predstavivosti symbolom zeme.
Zatiaľ čo na každom zo zálivov je napísaná pologule, ktorá je daná postupnosťou okrúhlych oblúkov, symbolom božskej dokonalosti. Číslo 9, ktoré je násobkom troch, ako božská Trojica, sa opakuje aj v iných prvkoch: 9 ramien je výška každého z korintských stĺpov, 9 okien na hornom poschodí.
Portikus, kostol a internát boli vybudované okolo veľkej krížovej chodby so studňou v strede.
Potom, vďaka zásahu ďalšieho architekta Francesca della Luna, bol komplex obohatený o budovy, v ktorých bývali ženy a dievčatá, a o všetko, čo bolo potrebné pre potreby detí a personálu, ktorý musel prevziať starostlivosť o ne (kuchyňa, špajza, miesta určené na štúdium). Zaráža nás, ako práve tu začína renesančný architektonický jazyk, verejné dielo, ktoré sa stará o tých najslabších a najbezbrannejších deti.
Boli sem privezené a uložené na hromadu, akúsi panvu podobnú stoupu, umiestnenú pod portikom a až neskôr nahradenú železným oknom. Medzi pásmi tých najmenších zostali predmety alebo poznámky, ktoré ich nejakým spôsobom robili rozpoznateľnými. Často boli sprevádzané polovicou medaily: matka dieťaťa si nechala druhú polovicu, aby, keby jedného dňa chcela mať svoje dieťa späť pri sebe, mohla preukázať stupeň príbuzenstva. Hneď ako vošli, boli deti ihneď umiestnené do prázdnej kolísky, ktorá bola umiestnená medzi dvomi sochami Márie a Jozefa v životnej veľkosti, aby symbolizovala neoceniteľnú hodnotu pripisovanú každému novému dieťaťu, ktoré sa stalo súčasťou veľkej rodiny hospitalizovaných.
Tá sa starala o dojčenie a odstavenie dieťaťa a starala sa o jeho výchovu. Tu sa dieťa naučilo čítať, písať, prehĺbilo si vieru v Ježiša a priblížilo sa k umeniu. Keď sa stalo babatko chlapcom, malo príležitosť často navštevovať obchodníkov alebo malé remeselnícke obchody alebo textilný priemysel, aby sa naučilo remeslo zblízka. Dievčatá sa zas mohli chodiť do domácností niektorých rodín učiť robiť gazdinky. Ich odchod z nemocnice bol spojený s možnosťou získať veno schopné zabezpečiť im manželstvo alebo mníšsky život. Nemocnica sa ako veľká rodina starala o všetky svoje deti a čakala, že im dá nový dych, s neustálou ochranou Panny Márie.
La libera città regia: BAERDEJOV
O viac ako tisíc kilometrov ďalej, v tej istej dobe, nájdeme ďalší príklad, v ktorom láska k spoločnému životu vytvára príležitosť pre blaho a starostlivosť o človeka. Staré mesto Bardejov na severovýchodnom Slovensku stálo na obchodnej ceste, ktorá pozdĺž rieky Topľa spájala Uhorsko s Poľskom. Jeho prvá zmienka pochádza z trinásteho storočia. Bolo to veľké centrum obchodu, remesiel a humanistickej kultúry. Je známe svojim opevnením a termálnymi kúpeľmi. Stredoveké centrum mesta je od roku 2000 súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
V roku 1376 bol Bardejov vyhlásený za „slobodné kráľovské mesto“: mesto sa tak stalo jedným z najvýznamnejších v Uhorsku, oslobodené od zásahov uhorskej šľachty a schopné samostatne si vládnuť; navyše vyslanci volení slobodnými kráľovskými mestami mali možnosť zúčastňovať sa na zasadnutiach uhorského snemu, a tak sa mohli vyjadrovať aj k veci zákonodarného zboru. V pätnástom storočí dosiahol Bardejov vrchol svojej slávy a bohatstva.
Veľký hospodársky rozkvet mesta ovplyvnil výstavbu nových budov. Oblasťou najväčšieho záujmu v Bardejove je nepochybne Radničné námestie. Mestská budova bola postavená v prvom desaťročí 16. storočia a je dôležitým dokladom toho, ako sa renesančný sloh integroval a prelínal s už súčasnou neskorogotickou slohou.
Radnica bola sídlom obecného zastupiteľstva a centrom verejného života obyvateľov Bardejova. Prízemie budovy malo obchodnú funkciu, na poschodí boli priestory slúžiace zastupiteľstvu a obecnej pokladnici. Dnes tie isté priestory slúžia ako výstavné miesto Šarišského múzea.
Budovu zvonku charakterizujú vysoké bočné štíty, škridlová strecha, pravidelnosť a symetria okien a impozantný arkier na východnej strane, na ktorej nadpraží vstupného portálu sa nachádza latinský citát od Sallusta: PRIVSQM INCIPIAS CONSULTO alebo „Premýšľajte skôr, ako začnete“.
Tympanón južnej fasády zdobia hodiny a maľované erby mesta Bardejov (často vrátane symbolu hovädzieho dobytka) a Uhorska.
Na vrchole stojí postava legendárneho rytiera Rolanda, spievaná v Piesni o Rolandovi, v Zamilovanom Rolandovi od Boiarda a v Zúrivom Rolandovi od Ariosta, ktorá je umiestnená tu na obranu výsad mesta: pôvodná socha bola v kameni, dielo majstra Jána z Prešova, dnes je však nahradená medenou kópiou. Nie je to ale, jediná prítomná socha: na oboch profiloch štítov sa nachádzajú zvieracie a ľudské postavy a obludné bytosti. Najkurióznejší zobrazuje chlapca s hlavou medzi nohami a zadkom obráteným k námestiu: traduje sa, že toto gesto cielilo na poslancov mestského zastupiteľstva, obvinených z nezaplatenia včasných stavebných prác na budove.
Ďalším zaujímavým detailom je prítomnosť dvoch dutých mestských mier na juhozápadnom rohu, ktoré sa používali na meranie obilia a strukovín počas predaja, aby opäť zdôraznili obchodné povolanie mesta obchodovať (mnohé z radových domov, ktoré s výhľadom na radničné námestie sa využívali aj na komerčné účely).
Aj vnútorná výzdoba svedčí o dôležitosti a dôstojnosti stavby.
Najväčšiu miestnosť, v ktorej sídlilo obecné zastupiteľstvo, charakterizuje kazetový strop podopretý bohato polychrómovanými trámami a nástenná maľba od maliara Theofila Stanczela (1475-1531) zobrazujúca Posledný súd, ktorá sa objavila vďaka uskutočnenému výskumu v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.
Niekoľko desaťročí po postavení radnice, Leonard Stockel (1510-1560) poznačil históriu tohto mesta tým, že sem priniesol nové myšlienky Martina Luthera, u ktorého sa učil na univerzite vo Wittenbergu.
Stal sa novým rektorom bardejovského humanistického gymnázia, zreorganizoval školský systém v evanjelickom duchu zavedením nových zákonov „Leges scholae Bartphensis“, prilákal tak študentov z celého sveta a prispel k šíreniu humanistickej kultúry v Uhorsku.
